Ako som sa dostala cez právo a dizajn až k realitám

Pochádzam z rodiny právnikov – rodičia aj obidve sestry vyštudovali právnickú fakultu. No a ja samozrejme tiež. Nebola totiž iná cesta. Otec vládol tvrdou rukou a jediná možná voľba v našej rodine bolo právo.

Tak som vyštudovala právo  a dilema sa objavila znovu. Otec mal zabehnutú advokátsku kanceláriu v našom meste. Už sa len tešil, ako sa jedna z nás pripojí k nemu a vytvoríme rodinné impérium. Ale ja som od prírody býk, zaťala som sa a povedala som si, že keď som si nemohla vybrať školu, vyberiem si aspoň svoju vlastnú cestu v profesijnom odbore.

Tak otec ostal v kancelárii sám a ja som sa vybrala do hlavného mesta, kde som sa zamestnala vo firme a pracovala som tam ako právnik 14 rokov. Moji šéfovia boli vždy s mojou prácu spokojní a ja som ju robila vždy na 100%  ( to som mala z domu a za túto lekciu som dnes vďačná).

Do 35-ky som fungovala akosi automaticky, nerozmýšľajúc hlbšie o svojom živote, práci, pocitoch. Ale potom ma začala mátať myšlienka, prečo vlastne robím, to, čo robím ? Už mám  dostatočne veľa rokov na to, aby som sa rozhodla sama, čím sa budem živiť. Tak prečo v tom pokračujem, keď ma to nenapĺňa?

Kamarátka sa sťahovala do nového domu a poprosila ma, aby som jej pomohla zariadiť interiér. Pritom som si uvedomila, že ma baví práca, kde je aj kus kreativity.

A tak som popri práci vyštudovala interiérový dizajn a po roku a pol som prišla na rázcestie, kde sa bolo treba rozhodnúť – ostanem pri istote alebo začnem robiť niečo nové, čo by ma bavilo a napĺňalo, ale s neistou budúcnosťou?

Zvíťazila možnosť B ( to je asi každému jasné, inak by som tento príspevok nepísala). Dala som v práci výpoveď a začala som pracovať ako interiérový dizajnér a zažila som pri práci pocit naplnenia a radosti.

Ale keďže som človek , ktorý sa posúva ďalej, rozhodla som sa po siedmych rokoch, že mi ešte niečo chýba, že by som ešte predsa len chcela robiť viac ako dizajn. A tak som po dlhej úvahe, psycho testoch a hodinách rozmýšľania rozhodla pre reality.

Viem, že je to ťažká práca, ale je v nej spojená nielen tá kreatívna stránka, ale i tá vecná, keďže kus právnika vo mne stále drieme😊 A teraz mám pocit, že je to to, k čomu som smerovala, kde je tá rovnováha medzi tým, čo bolo dané a tým, čo som si vybrala sama.

Nehovorím, že je to bolo ľahké, ale nakoniec som si našla tú svoju cestu, ktorá ma baví a napĺňa.